Americký kokeršpaniel - Gina Olido

V tejto sekcii by som chcela priblížiť moje začiatky vzťahu ku psíkom.

Od narodenia som vyrastala so psami, hoci zo začiatku to nebolo plemeno americký kokeršpaniel.

Moje detstvo som strávila s plemenom rotvajler. Mnohí hovoria, že toto plemeno je bojovné ale po mojich skúsenostiach, keď som sa ako dieťa na nich vozila a kočíkovala sa s nimi, keď mnohí ľudia krútili hlavou, keď zbadali rotvajlera v detskom kočíku, musím povedať, že toto plemeno je mojou srdcovou záležitosťou a nedám na neho dopustiť. Veď pes je len obrazom svojho pána a jeho výchovy.

Celé moje detstvo som trávila na cvičáku a tieto momenty boli jedny z najkrajších v živote.

Neskôr som sa začala oboznamovať s výstavami. Bývame v byte, takže sme začali uvažovať nad nejakým malým plemenom. V prvom momente ako som zbadala amerického kokeršpaniela na výstave v Košiciach v roku 2000 som vedela, že toto plemeno je to vyvolené. Ten sladký výraz tváre mi učaroval. Začalo sa nekonečné obvolávanie chovateľov. Ako milovník rotvajlerov musel mať môj vysnívaný kokrík jedinú farbu - čiernu s pálením. A dohoda doma znela, že to musí byť pes. Náhodne som sa dovolala k pani Mlynárikovej, do chovateľskej stanice „z Lipovej hory“. Oznámila mi, že má práve narodené čiernopálené šteniatka a dokonca tam je aj psík. Na ďalší víkend sme sa rozhodli, že si spravíme výlet do Zvolena a obzrieme si naše nové nádejné šteniatko. Lenže „čo čert nechcel“ , pri návšteve sa stalo to, že pani Mlynáriková tam mala malú čiernopálenú fenečku, do ktorej som sa na prvý pohľad zaľúbila. Po príchode z výletu nastalo presviedčanie, že proste láska je láska a inak to nejde ako zmeniť kritérium. Po ťažkom presviedčaní – a so mnou to je fakt ťažké, keď začnem presviedčať – sme sa na druhý deň vracali do Zvolena pre moju malú lásku menom Naomi z Lipovej hory. Aj keď sa nikdy nezúčastnila žiadnej výstavy, ako som pôvodne plánovala, stala sa najväčšou láskou v rodine.

Po pár rokoch sa moja mamka rozdodla pre kúpu ďalšieho psíka, pod podmienkou, že jej ho budem vystavovať. Tu však moje presviedčacie metódy ohľadom plemena zlyhali a domov pribudla 3 mesačná fenka Beiris Ascona Cassovia, pudel kráľovký. Vôbec som nebola nadšená týmto plemenom,no môj názor sa zmenil, keď som zistila, že Beiris je až nadpriemerne inteligentná a nedá sa skoro ani nazvať psom. Tu som sa začala prvýkrát zúčastňovať výstav. Bera bola uspešná a stvorená pre výstavy. Vystavovať ju je dokonalý zážitok. Mamka by o tom vedela napísať svoje, pretože vystavovanie sa nakoniec ujala ona a išlo im to skvele. Teraz je Beruša na svojom výstavnom dôchodku Najlepšie sú však reakcie okolitého ľudu, keď je na prechádzke a krútiac hlavou každý konštatuje, čo za "koza" je to na tom vodítku.

Moje sny o američanovi však nikdy neutíchli a stále som dúfala v zázrak, v to, že ho raz budem mať.

Pri návšteve Banskobystrickej výstavy 2005 sa to stalo. Znova láskou na prvý pohľad. Tentoraz po vzhliadnutí toho úžasného sfarbenia a predvedenia v kruhu. Nikdy som nedúfala, že jedna z mojich najlepších kamarátiek Janka (inak taký istý kokrofil ako ja) mi oznámi, že je na predaj. Bol to dospelý pes, Gorgo (CHILDLIKE DREAM Sweet Devil). Získať ho nebolo ľahké. Boli to pre mňa prvé výstavy, prvé výhry aj prehry a pocit, ktorý sa nedá opísať. Bolo to všetko až príliš krásne na to, aby sa to skončilo šťastne. Len tí najbližší vedia, čo som prežila a ostatní, ktorí chcú súdiť rozhodnutia iných, nech sa najskôr pozrú na seba, a tiež sa starajú o svoje rozhodnutia. Veľa vecí mnohokrát nie je takých ako sa zdajú.....

Keď som si už začínala myslieť, že na toto plemeno nemám šťastie, po ďalších mesiacoch trápenia k nám prišiel vianočný darček. Ježisko vypočul moje prosby a 22. 12. 2006 som si v náručí domov odnášala malú hnedobielo-pálenú guličku GINU Olido. Drobčeka, ktorý zahnal všetko zlé, malú temperamentnú mazninku, ktorá je okrem iného mimoriadne úspešná aj na výstavách a od svojej premiéry nám robí len a len radosť.

VANITY BLANC american cocker spaniel kennel